Snaha znížiť do roku 2030 emisie CO2 o 55 percent v porovnaní s rokom 1990 a dosiahnuť do roku 2050 uhlíkovú neutralitu je podľa predstaviteľov slovenského priemyslu veľká výzva, keďže v rámci EÚ patrí medzi energeticky najnáročnejšie. Len v roku 2019 emisie priemyslu na Slovensku predstavovali 22 miliónov ton oxidu uhličitého, teda viac ako polovicu emisií celej krajiny.

„Dalo by sa povedať, že stačí zavrieť tri najväčšie fabriky na Slovensku a cieľ do roku 2030 máme splnený,“” povedal Miroslav Kiraľvarga – prezident Republikovej únie zamestnávateľov a viceprezident U. S. Steel pre vonkajšie vzťahy, riadenie a rozvoj. „Predpokladám však, že to nie je ničí zámer,“ dodal.

Energeticky náročné firmy na Slovensku považujú ciele EÚ za ambiciózne. Poukazujú na to, že prechod na uhlíkovo neutrálny a ekologický priemysel je časovo a finančne náročný proces, ktorý sa nezaobíde bez štátnej podpory. V opačnom prípade to bude trvať oveľa dlhšie.

„Ekologizácia priemyslu na Slovensku si vyžaduje jeho úplnú transformáciu,“ hovorí Alžbeta Timárová, hovorkyňa výrobcu stavebných materiálov Danucem Slovensko. Dodáva, že hlavnými výzvami tejto transformácie sú dekarbonizácia priemyslu, dostupnosť moderných technológií a podpora prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo, kde je kľúčovou dostupnosť zelenej elektrickej energie.

Ministerstvo hospodárstva verí, že spravodlivá a dobre zvládnutá transformácia priemyslu prispeje k úsiliu Slovenska posilniť svoju medzinárodnú konkurencieschopnosť a zároveň vytvárať kvalitné podmienky na život obyvateľov.

„Ekologizáciu vnímame ako nastúpený a nevyhnutný globálny trend, pri ktorom je dôležité, aby sa každý subjekt zapojil v spravodlivej a príslušnej miere,“ hovorí hovorkyňa ministerstva Katarína Matejková. Ak sa zohľadní návrh uhlíkového cla (CBAM), najvhodnejšími kandidátmi sú tí, ktorí najviac prispievajú k znečisťovaniu, či už priamo, alebo nepriamo. Pri pohľade na konkrétne priemyselné odvetvia ministerstvo očakáva najvýraznejšie nasmerovanie k ekologizácii vo výrobe cementu, železa a ocele, hliníka, priemyselných hnojív a elektriny.

Podľa Juraja Smatanu, štátneho tajomníka ministerstva životného prostredia, zníženie emisií skleníkových plynov v priemysle minimálne o 2,6 milióna ton ekvivalentu oxidu uhličitého za rok by sa malo dosiahnuť najmä zavádzaním inovácií a princípov obehového hospodárstva do priemyselných procesov, modernizáciou energeticky a materiálovo náročných prevádzok či prechodom na čistejšie spôsoby výroby energie a produktov aj prostredníctvom využívania zdrojov energie bez emisií skleníkových plynov. Pripomenul, že slovenskému priemyslu tiež pomôže Plán obnovy a odolnosti SR, kde je na dekarbonizáciu priemyslu vyčlenených 368 miliónov eur.

Analytik Martin Vlachynský z INESS upozorňuje, že splnenie cieľov Európskej komisie si vyžiada obrovské investičné náklady. Podľa neho na konci dňa tieto náklady zaplatí vždy občan, buď ako daňovník – cez rôzne štátne schémy a projekty -, alebo ako spotrebiteľ – cez drahšie tovary a služby. Hlavnou výzvou je, ako tieto náklady rozložiť tak, aby nevytvorili systémové poruchy narušením trhovej súťaže či nesprávnymi motiváciami.

„Jediným technickým riešením ako znížiť emisie a zároveň všetko nezavrieť, je elektrifikácia výroby, čo naznačuje aj EK, pričom však na tento účel nemáme aktuálne ani dostatok zdrojov, ani dostatok sietí, ktoré by to zvládli,““ varuje Vlachynský.

Ambiciózne, ale uskutočniteľné

Danucem Slovensko, popredný výrobca stavebných materiálov na Slovensku a člen globálnej skupiny CRH, vníma ambície EÚ ako dosiahnuteľné, ak budú splnené určité podmienky.

„Tieto podmienky zahŕňajú podporné nástroje na prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo a vytvorenie jasných podmienok pre spoločnosti, ktoré vstupujú na európsky trh a nie sú účastníkmi európskeho systému obchodovania s emisiami,“ hovorí Timárová. Rovnako je dôležité zabrániť fenoménu nevyváženého úniku uhlíka (carbon leakage), teda odlevu výroby z jednotlivých štátov do krajín s nižšími environmentálnymi štandardmi.

Samotná spoločnosť Danucem Slovensko, ktorá na Slovensku prevádzkuje dve cementárne, jednu v Rohožníku a druhú v Turni nad Bodvou, dlhodobo investuje do ich modernizácie a ekologizácie. Investičné aktivity sú zamerané na znižovanie uhlíkovej stopy a spotreby energie na všetkých úrovniach prevádzky a logistiky. Špecifickým cieľom cementárne je nahradenie tradičných palív, akými sú uhlie a petrol koks, alternatívnymi palivami z odpadu, ktoré prispievajú k znižovaniu emisií CO2, šetria neobnoviteľné prírodné zdroje a výrazne prispievajú k zlepšeniu odpadového hospodárstva, uviedla Timárová.

Čo sa týka konkrétnych opatrení, dcérska spoločnosť Danucem Slovensko s názvom Ecorec investovala 3,5 milióna eur do novej výrobnej linky na alternatívne palivá v Pezinku v roku 2020.

„Tým sa zvýšila kapacita na spracovanie odpadu na alternatívne palivo,“ hovorí Timárová. Alternatívne palivá používané v ich cementárňach prispievajú k zníženiu emisií CO2 v porovnaní s fosílnymi palivami o 30 – 40 percent. „Vďaka využívaniu alternatívnych palív sa nám za posledných 15 rokov podarilo znížiť emisie CO2 v prepočte na tonu vyrobeného produktu až o 30 percent.“

Okrem alternatívnych palív začali závody spoločnosti Danucem nahrádzať primárne suroviny, ako sú vápenec a íl, alternatívnymi surovinami, ako sú recyklovaný betón alebo tehly, čo prispieva k ďalšiemu znižovaniu emisií CO2.

Pre ďalšie zníženie emisií CO2, až o 30-tisíc ton ročne, plánuje Danucem Slovensko postaviť v cementárni v Rohožníku nový sušič alternatívnych palív. Nová technológia pomôže znížiť vlhkosť alternatívnych palív až o 20 percent pred ich použitím v cementárskej peci. Tým sa zníži energia potrebná na výrobu slinku o 2,5 percenta. Zvýši sa tak podiel energie vyrábanej z alternatívnych palív, čo umožní ďalšie zníženie podielu tradičných fosílnych palív.

Spoločnosť Danucem takisto oznámila plán na modernizáciu výrobnej linky v cementárni v Turni nad Bodvou. To by malo znížiť závislosť výroby od fosílnych palív až o 80 percent a aj pomôcť znížiť emisie CO2.

Výroba elektriny takmer bez emisií

Spoločnosť Slovenské elektrárne (SE) dodáva do siete až 95 percent elektriny vyrobenej bez emisií skleníkových plynov. Zostávajúce emisie skleníkových plynov pochádzajú z výroby elektriny a tepla v elektrárňach Nováky a Vojany. Elektráreň Nováky však ukončí svoju prevádzku ku koncu roka 2023, keď sa skončí štátom dotované spaľovanie domáceho hnedého uhlia v takzvanom všeobecnom hospodárskom záujme.

Elektráreň Vojany je momentálne v štádiu prechodu z čierneho uhlia na tuhé druhotné palivo a biomasu, ktoré obsahuje približne o polovicu menej emisií CO2 ako uhlie. SE takisto pokračujú v rozvoji OZE, primárne fotovoltiky, upozorňuje Robert Jambrich, ktorý je v SE zodpovedný za životné prostredie, medzinárodné vzťahy a európske záležitosti.

Jambrich pripomína, že SE vzhľadom na kontinuálne znižovanie intenzity emisií pri výrobe zaradil prestížny britský denník Financial Times Slovenské elektrárne medzi 300 klimatických lídrov 2021, ako jedinú spoločnosť z východnej Európy.

Na dosiahnutie záväzkov, malo by ísť v prvom rade o zachovanie a podporu všetkých súčasných bezemisných, respektíve nízkoemisných zdrojov výroby elektriny, akými sú jadrová a vodná energia, ktoré spolu tvoria 65 – 70 percent percent výroby elektriny v SR, doplnené o ostatné formy OZE.

„Do budúcnosti by slovenská elektroenergetika mala stáť práve na týchto pilieroch, ktoré môžu prispieť k dosiahnutiu klimaticko-energetických cieľov, ako aj uhlíkovej neutrality do roku 2050, ku ktorým sa SR zaviazalo,“ hovorí Jambrich.

Ohľadom ďalšej ekologizácie SE vidí šancu práve v lokalite Nováky a Vojany, kde areál elektrárne a priľahlé plochy majú potenciál na rozvoj fotovoltiky až do výkonu 200 MW s tým, že prvé MW by mohli byť spustené do prevádzky už v najbližších piatich rokoch.

SE v najbližších rokoch zároveň plánuje zmodernizovať svoje vodné elektrárne, čím by sa prispelo k zvýšeniu ich účinnosti, ako aj k rozsahu poskytovaných podporných služieb pre elektrizačnú sústavy.

„Slovenské elektrárne taktiež analyzujú možnosti investovania do výroby vodíka na rôznych lokalitách, prostredníctvom ktorého by mohla prispieť k dekarbonizácii dopravy a priemyslu na Slovensku alebo v danom regióne,“ hovorí Jambrich.

Aj Slovnaft chce byť nízkouhlíkový

V rafinérii Slovnaft, ktorá je členom skupiny MOL, najväčšou výzvou ekologizácie priemyslu je, ako nákladovo zvládnuť vysoké ceny energií, teda ceny plynu a elektrickej energie, v kombinácií s vysokými cenami emisných povoleniek, pričom ešte v súčasnosti nie je celkom jasné, koľko dodatočných financií si samotná transformácia a ekologizácia z dôvodu prijatých regulačných opatrení na úrovni EÚ vyžiada.

V porovnaní s rokom 2000, po inštalácii moderných technológií, Slovnaft už zredukoval emisie o viac než 70 percent, hovorí hovorca Slovnaftu Anton Molnár.

„Sme pevne odhodlaní transformovať naše tradičné podnikanie na báze fosílnych palív do nízkouhlíkového udržateľného podnikateľského modelu,“ hovorí Molnár.

Vodík ako šanca

Aktuálny nárast veľkoobchodných cien elektriny a vysoké poplatky, v dôsledku ktorých sú koncové ceny elektriny na Slovensku vyššie ako vo viacerých iných krajinách EÚ, je výzvou aj pre spoločnosť U. S. Steel Košice (USSK). Fabrika je jedným z najväčších producentov oxidu uhličitého na Slovensku, keďže je vedľajším produktom výroby železa.

Znížiť ho vedia tým, že prejdú na omnoho väčšie využitie elektrickej energie alebo využívania vodíka.

Jej plán dekarbonizácie obsahuje výmenu dvoch z troch vysokých pecí za elektrické oblúkové pece, no USSK si takú veľkú investíciu nevie predstaviť bez eurofondov a fondov, ktoré má Slovensko k dispozícií. Rokovania s vládou už prebiehajú. Ak nájdu spoločnú reč ohľadom spolufinancovania, a zatiaľ je podľa Kiraľvargu ústretová, USSK sľubuje zníženie emisií oxidu uhličitého o 70 percent, teda zhruba o šesť miliónov ton emisií CO2. To by predstavovalo viac ako polovicu z 11 miliónov ton emisií CO2, ktoré Slovensko potrebuje znížiť do roku 2030, hovorí Kiraľvarga.

„Tento zámer ešte musí prejsť posúdením realizovateľnosti, pretože ak by sme väčším využitím elektrickej energie mali vyrábať drahšie ako teraz, nemalo by pre nás ekonomický zmysel tento plán realizovať,“ hovorí Kiraľvarga s tým, že by neboli schopní konkurovať výrobcom z Ázie.

Ďalšou možnosťou je výroba železa založená na redukcii železa z rudy pomocou vodíka, pri ktorej by sa namiesto uhlíka využíval vodík, pričom ako odpad by vznikala para, teda voda. Táto technológia sa v angličtine nazýva Directly Reduced Iron, ktorá umožňuje priamu výrobu ocele.

„Musíte však mať dostatok vodíka, ktorý navyše musí byť vyrobený zelenou cestou,“ hovorí Kiraľvarga s tým, že to zatiaľ nie je ani rentabilné, ani reálne, keďže USSK ročne vyprodukuje štyri milióny ton železa a ocele. „Experti hovoria, že ak by sme chceli vyrábať vodík z Hornádu, ktorý tečie cez Košice, tak by sme ho celkom vysušili, až také množstvo by sme potrebovali.“